V roku 1655 uhorský kráľ Ferdinand III. vyzval luteránskeho župana Štefana Thőkőlyho, aby vyznačil zodpovedné miesta na Orave pre stavbu kostolov a katolíckych škôl. Jedným z týchto miest mali byť Rabčice. Za cisárskym mandátom rýchlo postupovali činy.  Ich správcami boli poľskí kňazi, misionári Oravy, obrancovia poľského ľudu. Sczechowicz, ktorý bol farárom v Oravke, nariadením duchovnej vrchnosti a s privolením Thőkőlyho založil v roku 1656 novú farnosť v Rabčiciach. Pripojil k nej  všetky obce bývalých fár v Lokci a v Námestove.  A tak sa Rabčice časom stali mater­skou cirkvou od Beskýd až po Zákamenné.

     Za duchovného tu ustanovil Alberta Boroviča. Sczechowich mu pridelil cirkevné benefícium /majetok/ 30 popluží od potoka Všanka až k potoku Bystrá, ktorý vyteká spod Babej hory. Na dolnom konci tohto pozemku, na mieste, kde sa teraz nachádza starý cintorín, začali stavať drevený kostol.  

V roku 1656 po Kvetnej nedeli Albert Borovič dostaval kostol, ktorý bol zasvätený úcte Všetkých svätých. Do rabčického kostola chodili veriaci zo Sihelného, Rabče, Oravskej Polhory, Veselého, Mutného, Bobrova, Zubrohlavy, Zákamenného a  Klina.   

    Matej Klinovský  bol v roku 1656, keď sa staval kostol v Rabčiciach, už všeobecne známy svojimi násilnosťami voči katolíkom na celej hornej Orave. Ale nielen voči oravským katolíkom. V decembri 1655 so svojimi druhmi ozbíjal v Rabčiciach dokonca poľského kráľa Jána Kazimíra, ktorý utekal zo Sliezska cez Oravu na Spiš do Podolínca, počas tzv. Švédskej vojny spolu s pápežským nunciom Petrom Vidonim a 300 jazdcami. Kráľovi zobrali Klinovského zbojníci všetky truhlice a kufre tak, že ďalej pokračoval v ceste na Ružomberok len na holých vozoch.

     Očiam   Mateja  Klinovského   neušiel  nový  kostol  v Rabčiciach. V ten deň, keď napadol a zbil rabčického farára, po Kvetnej nedeli  pred Veľkou nocou 1656, sa  do Rabčíc dal po pansky priviezť na koči, keď k tomu násilím donútil Vojtecha Dudašku z Rabče a spolu so svojimi vernými zasadol v Rabčiciach v krčme Juraja Ramžíka.

     Rabčický farár  Vojtech Borovič dokončil stavbu dreveného kostola,  fary a bytu pre učiteľa. Mladý, 22 ročný Jakub Lašák, mlynársky pomocník a tesár z Chyžného ešte pracoval  na ohrade  okolo kostola.  Býval u organistu Andreja Sadla. Martin Gluch (Glušak), rabčický mlynár, bol v spojení s Matejom Klinovským, volal Lašáka  do svojho mlyna.  Lašák sa vyhovoril a nešiel, už predtým sa na faru donieslo, že Klinovský  chce faru v noci napadnúť a zničiť. Klinovský  ho preto dal doviesť Vavrincom Marcipánom, prezývaným  Drapaľak i Mešťan, k  šoltýsovi Jakubovi Marčakovi a uväzniť, nepomohli prosby  jeho ženy. Lašáková sa obrátila o pomoc na faru. S plačom prosila farára, aby pomohol jej manželovi, ktorý bol nevinný. Borovič išiel k šoltýsovi, aby požiadal o Lašákovo  prepustenie. Šoltýs však nebol doma, vyžiadal  si  preto  kľúč  od reťazí od šoltýsovej  manželky a sám Lašáka prepustil. Priviedol  ho na  faru.

     Matej  s družinou  hodoval v krčme, keď študent, Ramžíkov  syn  pribehol oznámiť, že Lašák je prepustený.   Kým   rozzúrený   Matej   išiel   zistiť  okolnosti prepustenia,  katolíci Blažej Krova  a Matej Svrček sa  ponáhľali na faru vystríhať  farára.  Na  záchranu  bolo  neskoro,  farár  spolu  s organistom utekali  ku kostolu, kde organista  zvonil na poplach. Pribehli  ľudia, aj  rozzúrený Matej  s družinou. Mlynár Glušak, ktorý prichádzal s Klinovským, volal na kňaza: Utekaj, utekaj kňaz, lebo zomrieš“. Kňaz zavolal na približujúceho sa Klinovského: „Keď ma chceš zabiť, mal si prísť  v noci, nie vo dne, aby to videli ľudia a oznámili mojím nadriadeným“. Potom zdvihol ruku  so  strachom volal  na Mateja s druhmi, aby sa nepribližovali:" V mene Otca i Syna i Ducha svätého, zakazujem vám sem prísť:" Matej mu odsekol: "Ty v mene Boha,  ja v mene  diabla" a hodil do neho budzogáň, ktorým ho trafil do čela. Keď  kňaz padol  na  zem  a  ešte  sa  hýbal,  bili  ho  Juraj Kahaniak, Korpaček a Kocurek sekerami,  Drapaľak radil  odťať mu  ruky, aj  Matej sa  na neho vrhol,  len  matka  Alberta  Boroviča  chránila  svojho bezvládneho syna vlastným telom.  Ostatní Rabčičania sa len prizerali, báli sa Matejovho hnevu. Borovič prehĺtal vlastnú  krv, Matej ho  stále bil, až ho matka napoly viedla- napoly niesla  na faru. Matej ešte pred farou lízal farárovu krv a krvou namočený ručník dal oblízať aj svojím druhom, aby vedeli, ako chutí „pápežencova“ krv.

     Po útoku na farára Matej s druhmi a s mlynárom  odišli znovu do krčmy.  Cestou ešte chytili dvoch katolíkov, Jakuba  Brenkusa a Mateja  Moronštiaka, ktorých zbili. V krčme sa dozvedeli, že organista vzal z cintorína Matejov budzogáň.

     Podgurážení sa vydali hľadať organistu Andreja Sadla. Nenašli ho doma, išli ho teda hľadať na faru. Správali sa pritom ako divosi. Najskôr strieľali do okien. Kolom z plota vylámali  na fare dvere,  naprostred izby založili  oheň. Spoza pece vytiahli Lašáka, ktorého znovu zbili. V bočnej izbe ležal zmordovaný farár, ktorý prosil o milosrdenstvo: Nie z vlastnej vôle som tu, ale len z nariadenia svojich predstavených“. „ I tých čaká, čo sa tebe dostalo“, odsekli mu. Nakoniec odišli, keď na smrť zmordovaný farár sľúbil, že ich nebude žalovať. Z fary odviedli prestrašeného Lašáka, organistu Sadla a miništranta Vojtecha Kaniaka, ktorých nechali na mraze, potom im dali na krk reťaze a  zaviedli k richtárovi Jánovi Slovičákovi, kde ich vyzliekli, posadili do väzenia  a  na druhý deň polonahých, utrápených, s reťazami okolo krku viedli do  žalára na Oravskom hrade.Na ďalší deň hodoval Klinovský  s družinou v krčme vo Vyšnej Lipnici a v Dolnej Zubrici u známej veštkyne Agnesy Borovej.

     Kňaz   Adalbert  Borovič, Jakub Lašak i ostatní   prežili  útok   Mateja  Klinovského. Borovič podal sťažnosť cirkevnej vrchnosti, na ostrihomské arcibiskupstvo, Veľkovaradského biskupa a na spišské prepošstvo. Títo biskupi sa obrátili na Thokolyho, aby dal zvolať súd. Thokoly dal Klinovského zavrieť do vyšetrovacej väzby a zvolal súd, ale Borovič sa na ustanovený termín na súd z nezistených dôvodov nedostavil. Thokoly dal potom Klinovského prepustiť.

     Keď 30.mája 1656 prišiel na kanonickú vizitáciu kostola v Rabčiciach  archidiakon Ján Ratulovský, vyslaný Jánom Pálfalvym, varadínskym biskupom a spišským prepoštom, musel to urobiť tajne a po vizite z Rabčíc rýchlo odcestovať, lebo Matej s druhmi ohrozoval jeho bezpečnosť.

Kostol Všetkých svätých

V roku 1656 bol v Rabčiciach postavený malý drevený kostolík a vysvätený biskupom Lukášom Natálim. Bol zasvätený Všetkým svätým, mal tri oltáre,     drevenú krstiteľnicu, chór s organom a vežu, ktorá mala 5 zvonov. Malý drevený kostolík pre svoj schátralý stav a pre  nedostatok  miesta nestačil pre všetkých veriacich. Bolo potrebné postaviť nový murovaný kostol.

Na základe žiadosti, rozhodnutím Kráľovskej rady z r. 1803, ktorá dala súhlas a poskytla peňažnú podporu, sa začal zhromažďovať stavebný mate­riál na stavbu murovaného kostola. Stavbu viedol majster Ulrich z Tvrdo­šína.     V roku 1804 bol postavený zá­kladný kameň. Po dokončení stavby kostola  v roku 1816, na sviatok Všetkých svä­tých, bol posvätený Jánom Homorníkom, farárom v Námestove.

Kostol Všetkých svätých je postavený v retardovanom barokovom slohu. Je to jednoloďová budova s polkruhovo uzavretým presbytériom, pri­stavanou sakristiou a prestavanou vežou.  V kostole sa nachádzajú 3 oltáre v barokovom štýle, kazateľnica, krstiteľnica, Boží hrob a epitaf Márie Klinovskej

Kňazi, ktorí pôsobili v Rabčiciach

v  roku 1656     Albert Borovič prvý farár

 Rabčická  farnosť  po  reformácii

     V r. 1672, keď cisárske vojsko zaujalo zámok, nastala doba katolíckej  reformy. Počet katolíkov  vzrastal  nie násilím, ale misiami poľských jezui­tov. Silný nárast bol síce na čas prekazený odbojmi Imricha Tőkőlyho a Františka Rákoczyho II., ale od roku 1711 začína už doba trvalého pokoja, túženého zotavenia pre katolíkov.

     Fara v Rabčiciach bola stále obsadená katolíckym kňazom alebo fran­tiškánom.

V roku:  1706-1709   Pavol Filovič

            1709-1712   Ján Hribovský

            1712-1719   Michal Vakaj

            1721-1726   Martin Filovič

            1726-1730   Juraj Morvaj

            1730- 1772 Albert Zubrický

            16. decembra 1772 Mikuláš Sádeczky so súhlasom patróna odišiel spolu s kantorom do Rabče. Tak sa stalo, že matka cirkev sa stala teraz filiálkou novozaloženej farnosti Rabče. Okrem rabčianskeho farára administrovali v Rabčiciach kapláni-františ­káni z kláštora z Trstenej:

1. P. Libor Szolár

  2. Marián Matejko

  3. P. Adolf Kraszony

4. Kazimír Spolák, P.  Ladislav.

Po ustanovení spišského biskupstva v r. 1776 spravovali Rabčice opäť františkáni

1. P. Eliáš Klinovský z Rabčíc

  2. P. Pacificus Muczer

  3. P. Michal

  4. P. Václav

  5. P. Damas Simkovics

  6. P. Anton

  7. P. Cyprián

  8. P. František Keczer                      

  9. P. Joachim Humer

 10. P. Secundus

 11. P. Prothasius Meszticzky

 12. P. Felix Simkovics

 13. P. Andrej

 14. P. Penegvinus Pokriva

 15. P. Peter

 16. P.Remigius Turcsák

FARNOSŤ  PO  ROKU  1787

     Rabčice sa opäť stali farnosťou  18. augusta 1787.

1787 -1789  františkán páter Demetrius Cserven z Chyžného

1789 -1791  Ondrej Szója z Haliča       

1791- 1794  Peter Ďurčo 

1805 -1816  Michal Moňák z Hornej Zub­rice 

1816 -1820  Jozef Pavčuga

1820- 1839  Andrej Szalatkay

1839 františkán Crescentius Sztrányai

1839  1840  Anton Kubančík z Rabčíc

1840 -1846  Pavol Felix

1846 -1853  Ignác Stopka

1853 –1871 Daniel Peterec z PartizánskejĽupče

1871 –1872 Ján Bajaček

1872- 1876  Karol Slopovský   

1876-1895   Jozef Murdžák zo Spišskej Tepličky – dekan

1896- 1898  Jozef Matuška  z Tvarožnej

1898- 1911  Ján Miklušica z Námestova

1911- 1935  Ondrej Marhevka z Reľova       

1935 –1953  Vojtech Witkovský zo Skýcova

1954 –1958  Štefan  Re­vaj-Garaj

1958 –1970  Ondrej Sula z Chlebníc

1970 –1995  Ján Kajan z Dolného Kubína

1995 –2005  Viliam Maretta z Dolného Kubína

 2005 -         Jaroslav Humený z Liptovského Mikuláša

Vojtech (Adalbert) Borovič (1656- 1696)

    Pochádzal z Oravky pod Srnom. Bol ešte malý, keď mu zomrel otec; matka, ktorá mala len lúčku na Adamovej rali a chovala iba jednu kravu, sama vychovávala syna. Vojtech chcel byť kňazom, robil mendíka u rôznych oravských šoltýsov. Podporoval ho starý Melicher Sarna i Valent Bukovinský z Bukoviny a Krištof Jablonkovský z Jablonky. Keď Thokoly na príhovor spišského prepošta prisľúbil katolíkom slobodné vyznávanie viery, poslal ho Ščechovič ako licenciáta na námestovskú faru. Nepôsobil tu ani rok, keď ho hlavný úradník Thokolyho Kecer z fary odstránil. Potom prišiel do Rabčíc. Matka ho sprevádzala na rabčickú faru. Po strašných udalostiach, ktoré v Rabčiciach prežil  na začiatku svojho účinkovania, pôsobil tu v neistých dobách do roku 1690. Zomrel 3. Júla 1696 v Oravke, kde bol aj pochovaný. Skromnú kamennú dosku zdobí údaj: „obyt 3,0 July 1696“.

Ján Hríbovský (1709- 1712)

     V rokoch 1703- 1705 pôsobil v Podzámku, odtiaľ bol vyhnaný , väznený v Levoči  a vypovedaný z krajiny. V roku 1709 prišiel do Rabčíc, kde pôsobil do roku 1712. V roku 1710 zaobstaral zvonček nad Svätostánok o váhe 20 libier. Odtiaľ odišiel do Bohuníc.

Michal Vahaj (1712-1719)

Do Rabčíc prišiel z kaplánky v Tvrdošíne. Počas vizitácie Pavla Zichyho z roku 1713 sa uvádzalo, že bol 35- ročný, staval novú drevenú vežu kostola. Zomrel v Rabčiciach v roku 1719 vo veku  41 rokov.

Martin Filovič (1721-1726)

    Prišiel do Rabčíc 16. júĺa 1721. V nasledujúcich  rokoch 1722-1723 postavil novú drevenú farskú budovu. Z Rabčíc odišiel do Zavaru

Adalbert Zubrický (1731- 1762)

    Bol rodákom z Dolnej Zubrice. Ako kaplán pôsobil v Oravke, v Rabčiciach ako farár  vyše 30 rokov. Teológiu vyštudoval v Budíne. 10. septembra 1754 bol rabčický kostol vizitovaný Jánom Nepomukom Ipolitom, ktorý o ňom napísal, že je tu farárom dvadsiaty štvrtý rok, rečou Slovák- Poliak. Farnosť mala za jeho pôsobenia 6029 duší, verných katolíkov. K Rabčiciam patrili obce: Rabčice, Rabča,  Polhora, Sihelné, Mutné a Veselé. Zakrátko  po svojom príchode do Rabčíc v roku 1732 dal odliať v Banskej Bystrici (Neosolium) 10- centový zvon. O Zubrickom sa uvádza, že jeden zbojník mu vyzradil zbojnícku skrýšu s ukrytými podkladmi, ktorú skutočne našiel a z týchto peňazí vraj postavil kostol  vo Veľkej Lipnici. Adalbert Zubrický bol  muž mohutnej postavy a neobyčajnej telesnej sily. V roku 176 2 odišiel do  Veľkej  Lipnice, kde zomrel v roku 1784.

Mikuláš Sádecký (1765- 1772)

     Pochádzal zo Sádečného. Študoval na univerzite v Trnave, stal sa magistrom filozofie. Ako kaplán pôsobil v Oravke a v Zázrivej. Po príchode do Rabčíc začal v roku 1768 stavať kostol v Rabči a v roku 1771 bola dokončená v Rabči aj  nová farská budova. 16. decembra 1772 odišiel aj s rechtorom Ondrejom Gondom starším so súhlasom Oravského panstva do Rabče, kde bola farnosť presťahovaná. Rabčice sa stali  filiálkou rabčanskej fary až do 18. augusta 1787, keď tu bola znovu zriadená farnosť pod patronátom Náboženského fondu zriadeného Jozefom II.

Peter Ďurčo, františkán (1790-1794)

    Písal sa i v pomaďarčenom tvare Gyurcso. V Rabčiciach pôsobil ako administrátor, prišiel tu po 9 ročnom kaplánovaní v Trstenej.  Počas vizitácie biskupa Jána Révaya v roku 1794 bol zistený smutný stav cirkevných budov: Kostol i fara boli na spadnutie. Farnosť mala 1144 duší. Z Rabčíc odišiel za kaplána do Tvrdošína.

Michal Monyák (1795- 1818)

     Pochádzal zo Zubrice. Vyštudoval filozofiu a teológiu v trnavskom Generálnom seminári. Počas jeho pôsobenia, pričinením tunajšieho rodáka, mutnianskeho farára Jozefa Klinovského sa v roku 1804 začal stavať nový murovaný kostol, ktorý Rabčičania s ťažkosťami stavali dvanásť rokov. Kostol bol vysvätený na sviatok Všetkých svätých (1. novembra) 1816 vicearchidiakonom Jánom Hamorníkom,  námestovským farárom. Michala Moniaka mali veriaci radi, nazývali ho dobrým pastorom. V roku 1818 Michal Moniak po dvadsiatich troch rokoch účinkovania v Rabčiciach rezignoval na rabčickú farnosť, odišiel do rodičovskej kúrie v Hornej  Zubrici, kde  zomrel v roku 1840.

Anton Kubančík (1839- 1846)

     Bol assessorom (prísediacim) Liptovskej a Oravskej súdnej stolice. V roku 1827 ešte ako kaplán v Lužnej dal pre rabčický kostol odliať nový jedencentový zvon, puknutý od roku 1784. Tento zvon bol konsekrovaný počas vizitácie rabčického kostola Jánom Bélikom v roku 1833. V roku 1839 obstaral 14 librový medený zvonček, ktorý dal zavesiť na brvno v končinách pri domoch gazdov Oselských, ktorý zvolával veriacich na večerné pobožnosti.

    Počas svojho pôsobenia v Rabčiciach sa postaral o nový 10 centový  zvon, odliaty v roku 1842 v Banskej Bystrici. V nasledujúcom roku 1843 z peňazí, darovaných kostolu Annou Grobarčíkovou rodenou Pacholskou, zaobstaral pre kostol 14 obrazov Krížovej cesty.

    Ani on sa nevyhol sklamaniu vo svojej farnosti, napriek svojej usilovnosti a záujmu o jej zveľadenie. Keď začal opravovať farské hospodárske budovy, Rabčičania nechceli prispievať peniazmi, ani prácou, lebo sa rozchýrilo, že ide stavať pre seba na útraty farnosti.

Ján Miklušica (1898- 1911)

    Narodil sa v Námestove v roku 1858. Kaplánom bol v Tvrdošíne, Hrhove, Slovenskej Vsi, Podhradí, v Ružomberku, Erdútke. Zomrel v Rabčiciach 5. novembra 1911. Do rabčického kostola zaobstaral nový organ za 5096 korún, na ktorý prispeli viacerí darcovia.

Ondrej Marhevka (1911- 1935)

    Narodil sa v Reľove v roku 1862. Ako kaplán pôsobil v Lokci, Zákamennom, opäť v Lokci, Podvlku, Rabči, Sedliackej Dubovej, Kľuknave, Vyšnom Slavkove. Odtiaľ prišiel 8. novembra 1911 do Rabčíc, kde ho veriaci privítali s veľkou nádherou a radosťou. V roku 1923 sa stal dekanom a inšpektorom škôl námestovského dištriktu.. Podarilo sa mu opraviť hospodárske budovy z peňazí, ktoré kostolu zanechal vo svojom testamente Ján Murín, námestovský farár.

      Počas jeho pôsobenia bol v roku 1915 zakúpený nový baldachýn, v roku 1916 nová socha Blahoslavenej Panny Márie z hory Carmel, sochy sv. Tomáša Aquinského a sv. Jozefa a Vendelína, sochu „Ajhľa človek“ nad krstiteľnicu, sochu sv. Jána Krstiteľa, krstiaceho Ježiša. V roku 1917 bola zakúpená nová Krížová cesta, zhotovená firmou Groden a Ulrich. Sumu na zakúpenie Krížovej cesty venoval v testamente Karol Sroka. Posvätil ju Ľudovít Potocký, gvardián kláštora v Trstenej.

Vojtech Witkovský (1935- 1953)

     V Rabčiciach pôsobil bez 3 mesiacov a 3 dní takmer 18 rokov. Do Rabčíc prišiel 15. októbra 1935. Predtým pôsobil v Trnovci. Bol tichej a dobrej povahy a napriek rušným a na udalosti bohatým udalostiam počas jeho pôsobenia, nažíval so svojimi farníkmi v najväčšom pokoji až do druhej svetovej vojny, keď  spolu s nimi musel pred príchodom frontu evakuovať do Námestova. Počas prechodu frontu sa z kostola stratili oltárne prestieradlá, kostolné rúcha. Z príspevkov veriacich dal pred menou peňazí v roku 1953 zhotoviť dvojkrídlové kyvadlové dvere, ktoré oddelili kostolnú loď od predsiene.  Zomrel v Rabčiciach po dlhej a ťažkej chorobe 12. júla 1953. Za účasti 16 kňazov námestovského okresu bol pochovaný na starom, cirkevnom cintoríne.

Štefan Révaj Garaj (1954- 1958)

     Do Rabčíc prišiel z výroby 12. februára 1954 po štvorročnej prestávke. Rabčičania ho vítali so slávobránou a hudbou. Pri príchode vedenie obce sľubovalo novému duchovnému správcovi  pomoc, ktorú mu podľa svojich možností aj poskytovalo. Po slávnostných bohoslužbách bol do fary uvedený rabčanským farárom Jozefom Čakánkom a rabčickým organistom Jánom Ratulovským.  Do Rabčíc prišiel v zime a farskú budovu našiel v žalostnom stave. Iba do jednej z izieb nezatekalo, v ostatných bol na stenách ľad a srieň. Staré okná boli zhnité, hospodárske budovy v žalostnom stave, včelín bez strechy. Finančné prostriedky kostol nemal žiadne, ale veriaci boli plní elánu a chuti pomáhať pri rekonštrukcii. Pán farár požiadal o povolenie na opravu farskej budovy a o poskytnutie štátneho príspevku.

Ondrej Sula (1958- 1970)

     Zakrátko po odchode Štefana Revaja Garaja prišiel do Rabčíc nový správca farnosti, Ondrej Sula pôvodom z Chlebníc , narodený 16. decembra 1914. Do Rabčickej farnosti prišiel z Lúčok, kde účinkoval ako správca farnosti skoro 15 rokov.

     Ondrej Sula pokračoval v oprave cirkevných budov v obci podobne ako jeho predchodca. Hneď v roku 1959 bola stará a deravá šindľová strecha kostola nahradená strechou z plechových tabulí. Bolo treba opraviť aj steny kostola, ešte dostrieľané od vojny s opadávajúcou omietkou pre zatekajúcu strechu. Tieto práce urobili murári a brigádnici z obce. V ďalšom roku bola opravená omietka na veži, osadené okná a vymenená drevená dlážka v sakristii kostola. Veriaci sa nakoniec podujali opraviť  hospodárske budovy pri fare. 1. apríla 1970 odišiel Ondrej Sula z Rabčíc na vlastnú žiadosť do Zákamenného.

Ján Kajan (1970- 1995)

     1.júna nastúpil do Rabčíc nový správca farnosti Ján Kajan, narodený 2. marca 1920 v Dolnom Kubíne. Do Rabčíc bol preložený z Liptovskej Osady neďaleko Ružomberka. Za kňaza bol vysvätený 13. júna 1943 biskupom Jánom Vojtaššákom. Kaplánoval v Lúčkach pri Ružomberku, v Námestove a v Trstenej. Medzitým bol väznený a preradený do výroby na takmer 8 rokov. V roku 1958 nastúpil za kaplána do Ružomberka, v roku 1962 za správcu farnosti v Liptovskej Osade, odkiaľ po sedem a pol ročnom účinkovaní prišiel do Rabčíc. Nového duchovného privítali rabčickí veriaci s radosťou, ochotne mu pomáhali pri sťahovaní do ich obce. Za farníkov ho privítal predseda Miestneho národného výboru Jozef Skočík a organista  Ján Ratulovský. O svojom predchodcovi Ondrejovi Sulovi napísal, že sa vzorne staral o kostol, pravda, nestačil na všetko ani časovo, ani finančne.